Vlado Filipko | 02.12.2019 17:44

Za psaný report děkujeme Vladovi Filipkovi, za fotografie a video pak Márošovi Bednárovi!

Priznám sa, že nie som veľmi spoločenský typ a k niečomu takému, ako sú narodeninové párty sa staviam a priori skepticky, často dokonca s nechuťou. S takýmto nastavením som sa v sobotu poberal na miesto oslavy prežúvajúc bagetu z Yeme a premýšľajúc nad tým, ako celá akcia asi dopadne. A že či to nebude len povinná jazda, ktorú si človek odškrtne a po čase si povie, že hej, oukej, bol som tam, a čo má byť?

Navyše, človek sa sotva ubráni porovnávaniu, preto bol môj skepticizmus umocňovaný zážitkom spred deviatich rokov. Vtedy si to The Dark takisto strihli s Frontom 242. Bola to však jazda akú by sotvakto vnímavejší túžil zažiť ešte raz. Vtedy totiž partia polozmrazených zombíkov zoskupená okolo Temného Ďura, ktorí si neboli istí ani tým, či stoja na vlastných nohách, predviedla mimoriadne mizerné divadlo porovnateľné s verejným prednesom tých najhorších kúskov z najnovšej antológie vogónskej poézie. A pokiaľ išlo o legendárne belgické elektro-teroristické komando, to podalo svoj štandardný výkon. Nikto z neho nebol sklamaný, lebo veď úprimne: po tortúre s predkapelou, ktorá síce v zlatých excentricko-dekadentných deväťdesiatych na grúňoch pod najmenšími veľhorami sveta EBM dostala do širšieho povedomia, by to na pódiu hravo uhral hoci aj Bong s vypnutými klávesami.

S týmito obavami približne akademickú štvrťhodinu pred dvadsiatou vchádzam do MMC. Na schodoch vidím postávať chabé hlúčiky nejakých skalných. Hodím bundu do šatne a pozorujem, že hlúčiky sa rozrastajú a rozrastajú. Zrazu je tam kopa ľudí, neznáme tváre, ako mierne ortodoxný asociál a introvert z toho začínam mierne panikáriť. Stretávam prvých známych, či skôr oni mňa. Bavíme sa, k slovu sa nevyhnutne dostáva vekový priemer pribúdajúceho poslucháčstva a konštatovanie, že táto oslava pokojne môže byť pred definitívnym funusom jednou z posledných. Mne sa na schodoch stále stáť nechce, preto sa idem pozrieť hore do Hopkirku. Rozhliadam sa, vidím hocičo, hocikoho, keď počujem „Vlado, Vlado!“ a priznávam sa k ďalším známym, či skôr oni ku mne. V tej hmlistej polotme totiž vlastne bohviečo nevidím. Dávam sa do reči s Blaženou z Last Influence of Brain, pýtam sa ho kde je Solo, on padne na zicel a: "veď tu je, pred chvíľou si mu podával ruku", čo Solo vzápätí potvrdzuje. Ešte chvíľu pokeciame a ja odbieham zistiť, aká je situácia na vstupe. Tam vznikol mierny organizačný chaos, stojaceho v stlačenom húfe ma strhla nostalgia za neurotickými socialistickými radmi na banány.

Nejako sa však dostávam dnu a dávam si v útrobách MMC prvé a vzhľadom na neskoršie zabité rady aj posledné pivo. Opäť stretávam známych zo schodiska. Postávame, čakáme a trúsime ironické komenty o tom, čo že to asi zasa Temný Ďuro so svojím ansámblom predvedie. Pomaly sa presunieme takmer až pod pódium. Objavuje sa The Dark, polorozmrazení zombíci sa dovlečú ku svojim inštrumentom, otrasú sa z kryospánku a párty sa môže začať.

Ale pozor, hneď ako ich zbadám mi to akosi podvedome neštimuje. Za klávesami stojí Key Head s čiernymi okuliarmi na hlave, jeho obvyklý kifothovsko-eclipsovský imidž zabalený do morbídne čierneho alebo sterilne bieleho lekárskeho plášťa nepripomína vôbec nič. Aj sa nakláňam ku vedľa stojacej, inak mimoriadne esteticky podnetnej bytosti, a hovorím jej, že aha, to je Peťo z Kifothu. A ona, že áno, on je perfektný, a ja podvedome začínam šípiť, že dnes večer bude niečo asi iné. Lebo horda inštrumentalistov okolo Temného Ďura je zmenená.
The Dark začína, ako inak, s kusmi z ich jediného (svojím spôsobom aj jedinečného) albumu "Clear". "Taste" ako prvý track naservírovaný mrviacemu sa poslucháčstvu pritom vôbec nepôsobí ako testovací štartér, naopak, od začiatku je jasné, že táto podunajská bio-mechanická mršina, v časoch svojej najväčšej slávy pravdepodobne fungujúca na softvéri z Agropodniku Slušovice, nejako záhadne resuscitovala samú seba a tu a teraz sa to azda chystá rozbaliť naplno. Tento dojem s pribúdajúcimi taktami silnie, a mne sa mimovoľne ale netaktne začína v smere nadol rozširovať medzera medzi horným ozubím a sánkou. Počas nasledujúcich "Snuff Movie" a "Electric Shock" sa klub mení na metalurgický kombinát s pridruženou výrobou beta verzií androidov, holdujúcich drogám aké vie namixovať len zmutovaná aplikácia oplývajúca svojským zmyslom pre ironické vysvetľovanie každodennonudných banalít. "Electric Shock" je moja kardiovaskulárna záležitosť a užívam si ju napriek tomu, že vokál Temného Ďura sa úplne stráca kdesi v hyperpriestorovom tuneli.

Celé predstavenie beží bez projekcie, čo vôbec nie je na škodu – pomerne strohé svetlá surový minimalizmus dávkovaný z pódia robia presvedčivým. Spevák to do mikrofónu dáva mimoriadne staticky, vôbec sa nehýbe, jeho tvár nebrázdi žiadna mimika. Pri "The War of Men" dostáva vokálnu spoločnosť, čím sa možno inšpiroval svojimi belgickými vzormi a kolegami. Bicie sú výrazné, buchar v kombináte buráca, ale nemôžem sa ubrániť tomu, že druhý spevák nôti čosi iné a inak, než čo by sa k našim ušným bubienkom malo dostávať. Ale tak na druhej strane sa zasa hýbe, ponurá bio-mechanická mršina začína triasť svojimi stuhnutými údmi, definitívne a naplno ožíva.

Pri songu "Tak čo je?" ide najznámejší cudzí globálny jazvyk bokom a nastupuje rýdza slovenská realita utápaná v alkohole, konkrétne v červenom víne a z dna takmer vypitej fľaše na nás vyvaľuje krvou podliate buľvy zdrvený frustrát, ktorý to v živote už veľmi nedáva. Hlas Temného Ďura je počuť na počudovanie dobre, asi najlepšie z celého koncertu. Musím sa priznať, že "Tak čo je?" mi zašlapala minimálne rovnako ako "Electric Shock", ba dokonca možno aj o kvapku kabernetu viac. Ako ďalšie do naprúdeného poslucháčstva vrážajú mne neznáme songy, ktoré sa na produkciu z albumu "Clear" veľmi nepodobajú. Do popredia sa dostáva gitara – tá sa síce kde tu ozývala aj doteraz – a počuť ju čoraz hlasnejšie. Povetrie hustne a atmosféra graduje, postupne počuť len gitaru a bicie. Ak by vtedy Key Head zanietene hladkajúci klávesy naskutku upadol do mdlôb, nikto by si to nevšimol, ani on sám nie. Ak by vtedy to isté absolvoval Temný Ďuro, tiež by si to nikto nevšimol, ani on sám nie, pretože jeho hlas sa prepadol do nížin zatrateného podsvetia a utopil sa tam v záplave syntetickej dystopie. Na druhej strane však treba konštatovať, že gitara je miestami veľmi zaujímavá, ponúka zaujímavé industriálne plochy ale aj prepracovanejšie motívy – gitarista je zrejme týpek brnkajúci riffy v nejakej rockovej kapele.

Ako posledné sa cez éter k poslucháčstvu dostávajú "Lolita" a "Feet". Pri "Lolite" ide samozrejme bpm hore a ja mám dojem, že ten ansámbel tu bude do nás búšiť až do rána a že nám to vonkoncom nebude vadiť. Gitarista predvádza zaujímavé efekty, celkove je to nárez ako sa na slušnú deviantnú čiernu elektro-industriálnu masu patrí, pričom "Feet" je takisto primeraná nakladačka.

Napriek spomenutým nedostatkom, respektíve technickým problémom, respektíve bezuchému zvukárovi (kompetentne to posúdiť nedokážem) musím bez obalu konštatovať, že ma The Dark maximálne prekvapil. S tou tortúrou, akú sme si s nimi zažili pri ich poslednom vystúpení pred deviatimi rokmi, sa ich sobotná narodeninová párty nedá vôbec porovnať. Ak sa rozhodnú v tejto zostave ťahať naživo ďalej, rozhodne sa im netreba vyhýbať. A ani nejaký nový album by nebol na škodu.

Cez prestávku hodlám doplniť si prázdny pohár pivom, avšak pípy okupované tesne natlačenými zhlukmi vysmädnutých fajnšmekrov ma od toho rýchlo odradia. Vraciam sa preto späť pod pódium, kde sa spustí ďalšia debata o tom, že scéna tak či tak skapína, lebo veď tu nevidno žiadnych mladých, a že ani vrstevníkov toto tu už veľmi neinteresuje. Pravda pravdúca, vravím, no ale pozri, no pozrite sa, na druhej strane ani mňa nikdy nechytala muzika mojich rodičov, a sacharidovo marmeládové bítlsoviny môžem jedine ak na laibachovskom "Let it be".
Svetlá postupne zvädnú a v publiku sa začína ozývať staré známe „zwei–vier–zwei“. Týmto o sebe dávajú vedieť najmä naši nachbarni z Viedne či celého priľahlého Rajchu. Na obrazovke svieti veľké logo 242, ktoré mne pri mojej momentálne už odtrhnutej bujarej fantázii veľmi vzdialene pripomína wolfsangel. Ani neviem, či od hlavnej supernovy tohto večera a EBM scény celkove čakám niečo priemerné, štandardné, nadpriemerné, prekvapujúce alebo nudné alebo zatrateniahodné. Belgickí veteráni žánru síce naživo po európskych festivaloch stále fungujú, ale čo nové by človek mohol čakať od bandu, ktorý viac ako dve dekády nenahral v štúdiu ničotné nič? Asi to bude len púha formalita, hovorím si v duchu, dokonca ich asi aj brigáda okolo Temného Ďura jemne zatieni, keď už nám to tak vkusne ponatierali. Trochu ku tomu pridáva aj fotograf a kameraman Maroš, ktorý podľa jeho slov bol vraj v zákulisí svedkom ako fronťáci s údivom čumeli na to, čo ten darkovský gitarista do éteru dával.

Akokoľvek, na pódium prichádza zostava s kódovým označením 242 a začína nakladať. Fakt, že majú čosi odohraté vidieť a počuť ihneď, a aj sa buď káble v MMC umúdrili, alebo zvukárovi cez prestávku narástli uši. Zvuk je poznateľne lepší aj vo vokáloch. Na rozdiel od statického prejavu ťažkotonážnej darkovskej mašinérie Front 242 hýbe pódiom a celým pridruženým vesmírom od prvých tónov "First in / First Out". Richard 23 a Jean-Luc De Meyer nenechávajú mikrofóny vychladnúť, nahodeným autfitom pripomínajú dvoch členov bližšie neurčenej elitnej zásahovej jednotky. Živý bubeník celkovému dojmu takisto svedčí, to čo počujeme má svoju dynamiku a spád. Priznám sa, že naživo frontové live performance doma za kompom nesledujem, takže nemám ani šajn čo predvádzajú dajme tomu na WGT alebo na M’era Luna, preto ma nové aranže trackov veľmi príjemne prekvapujú. Takisto bez hanby podotýkam, že ich "Re:boot" mám napočúvaný minimálne, takže medzera medzi mojím horným ozubím a sánkou sa opäť začína roztvárať. Po nude alebo očakávateľnom profi vybrúsenom štandarde niet v mojom uchu ani stopy. Spomalená projekcia z hľadiska má asi pripomenúť, že sme predsa len nejaká komunita, ktorá si namiesto prepínania prázdnych sobotných kanálov prišla užiť neopakovateľnú narodeninovú žúrku. Druhá v poradí je "Take One" s abstraktnou čierno-bielou projekciou, tvorenou kolážou rôznych prvkov vrátane novinovej typografie – okrem iného tu cítim inšpiráciu medzivojnovým talianskym futurizmom.

"No Shuffle" dynamické tempo trochu spomaľuje, vynikajú podľa mňa skvelé vokály – tí dvaja zo zásahovky sa veľmi dobre dopĺňajú. Je to EBM oldschool ako má byť, rebootovaný, zvukovo updatovaný, navyše dokreslený skvelou projekciou, náramne pripomínajúcou zlaté obdobie gibbsonovského kyberpunku z osemdesiatych rokov: na rastrovanom, triezvo farebnom vizuále, ktorý je naozaj studený ako severný pól, vidieť tvár ženy neurčitej, asi aziatskej rasy, majúcej slzy na tvári destilované dvojtvárnosťou a neúprimnosťou. Celé je to mimoriadne autentické a presvedčivé, mumlem si pre seba otázku: Je to Idoru, alebo nie je? "Don’t Crash" vrcholí takmer imperiálnym vygradovaním, "Funkahdafi" zasa zapĺňa priestor rozprúdeným tempom vanúcim z piesočnej džamahírije plávajúcej na krvi a rope. Na plátne sa v hrubom polkruhu mihne aj sám veľký starší brat líbyjského folku Muammar. "Quite Unusual" je zosúladená sama so sebou a svojím názvom, znie naozaj neobyčajne, silne a originálne. Na tomto mieste som už – zrejme nie sám – presvedčený, že vokály, ktoré frontisti nahrali počas celej svojej kariéry v štúdiu, boli len odľahčeným testovaním toho, čo chcú so svojimi textami a hlasovým frázovaním robiť naživo. K virtuóznym operným áriám majú určite veľmi ďaleko (taký cieľ si sotva kedy postavili), ale od mechanického reprodukovania vyhlásení a deklarácií majú ešte oveľa ďalej.

Potom bpm skočí o dva-tri levely vyššie, časopriestor zažije turbulentný nádych a výdych a zaplní sa starou, osvedčenou žánrovou klasikou "Im Rhythmus bleiben", ktorú ja osobne vnímam ako akúsi spontánnu hymnu celej EBM scény. Animovaná projekcia tempo zvýrazňuje, v tej rýchlosti rozoznávam motívy pripomínajúce bruselské Atómium. Štiepenie atómov začína byť badateľné aj v kotli pod pódiom a nesmierne estetická bytosť, vlniaca sa v rytme napravo odo mňa radšej strategicky ustupuje ďalej. Obraz sa mení na čosi, čo pripomína psychedelické tavenie plastov a do mozaiky nezvyčajne presne zapadá "Together", na svetelné roky vzdialená od soundu a štýlu z oldschoolových osemdesiatych rokov. Strieka na nás žieravý hellektrolyt a po plátne sa podchvíľou plazia zmutované ožiarené stonožky v lineárne abstrahovanej húštine. Hlavu mám kdesi inde, ale planéta Zem so svojím aktuálnym letopočtom to najskôr nie je.
Čierno-biela je však kontrast, aj zmutované stonožky to vedia, odlezú, všetko sa upokojí, keď začne znieť "Kampfbereit" podávaná v jemnom, takmer až nežnom zvonkovovom obale – najprv mám problém zistiť, aký song beží. Prízemná ťaživosť mizne, atmosféra sa stáva ťažko uveriteľne nadpozemská, čím s odkazom tohto nukleárneho opusu príkro kontrastuje. Ak by som nepoznal jeho text, myslel by som si, že je o nostalgii za zbieraním konvaliniek s prvou wertherovskou lásk¬ou. Naozaj pôsobivé a dojemné.

Beriem to tak, že dohasínajúcou zvonkovovohrou sa koncert pomaly končí, keď sa na scéne objavia bojové vrtuľníky Huey v toxicky sfarbenom povetrí, aké by nemohol vidieť ani absolútny nihilistický excentrik zo sedemdesiatych rokov po troch dekádach svojich intenzívnych zážitkov s LSD. Syntetizátory znovu gradujú, do pochodu sa k nim pridávajú aj bicie. Postupne si uvedomujem, že hustnúce klávesy efektne imitujú zvuk helikoptérového rotora. V tej chvíli anonymný strelec praží do neznámeho cieľa rotačným guľometom a cez mikrofón znie Richardovo „this is the warning, enemies are wathing, you’ve got to survive“. Na jeho tvári rozjasnenej predošlým atómovým výbuchom vidno, že si bojovú vravu evidentne užíva spolu s publikom. Let vrtuľníkov nad toxickou vietnamskou anabázou ukončí zvukový efekt nápadne pripomínajúci poslednú fázu letu riadenej strely. S párhodinovým odstupom bez obalu napíšem, že "Commando Mix" vo mne z celého frontálneho ťaženia zanechala pravdepodobne najhlbšiu stopu. Ani nasledujúce rovnako výborné "Body to body" s jemne erotickou projekciou, "Operating Tracks" s hlasovým echom, "U-men" so samurajskou jazdou na obzore – ba dokonca ani klasicky našľapaný "Headhunter" so zborovým spevom poslucháčstva ma tak nevzali, ako práve "Commando Mix" so svojou ťaživou priamočiarosťou.

Frontálny masaker hypersonickou pulznou trhavinou končí "Moldaviou" a pridaním "Happiness" s "Welcome to Paradise". "Moldavia" so svojím elektronickým hmyzom rozpárala všetky neuróny všetkému živém v dosahu, aby ich komorná syntetická symfónia Šťastia znova zacelila. Privítanie v raji zafungovalo ako záverečná rana istoty: táto story mi silno pripomenula istého veľmi populárneho, bohom osvieteného muža, ktorého hviezda závratne vystúpila na pódiách masových verejných kázní, a ktorého hviezda vzápätí neslávne zhasla v najšpinavších moteloch v spoločnosti najlacnejších štetiek. Sprevodný vizuál dostal svoje mýtické čaro, vyskladaný zo strohých geometrických kosoštvorcových obrazcov čiastočne pripomínal kmeňové umenie primitívnych prírodných národov, všetky tie symboly nakoniec skončili v prázdnej púšti.

Žúrka sa týmto definitívne skončila a ja som stále nemal sánku späť v jej normálnej polohe, zacvaknutej o horné ozubie. Príde mi až neuveriteľné, ako celý frontálny blaster rýchlo ubehol – o čase som v tom pekelnom fúznom reaktore načisto stratil pojem. Pre mňa osobne to bolo nadpriemerné predstavenie, veľmi dynamické a pestré, so štýlovo rôznorodým vizuálnym pozadím, ktoré možno niekomu vyhovovať nemuselo a nemusí. Všetky odohraté tracky som poznal dobre, ale v sobotu večer akoby dostali nový náboj a nový význam. Vokály väčšinou prezentované Richardom 23 celkový dojem umocnili. Celý súčasný setlist je vyskladaný veľmi precízne, čo mi nakoniec nadšene potvrdil nielen Key Head tesne po koncerte, ale aj jeho kifothovský ideový súpútnik Mir Colon, ktorého som stretol na ceste za mojou bundou pohodenou v šatni. Takže sa už teraz teším na to, ako si živý bruselský elektro-teror zopakujem v januárovej Stovežatej.