Rozsáhlý ponor do 35leté historie jedné z nejvýraznějších československých skupin temné scény. O hudbě i filosofii, osmdesátkách i současnosti, partnerství i samotě a hlavně o neuhasitelné touze tvořit.
SANCTUARY.CZ: AHOJ GUDRUN, MLUVILI JSME SPOLU UŽ MOCKRÁT, ALE MINOUT TAK ZÁSADNÍ MILNÍK, JAKO JE 35 LET NA SCÉNĚ, TO PROSTĚ NEJDE… JAK VLASTNĚ TOHLE VÝROČÍ VNÍMÁTE VY? POCIŤUJETE HO NĚJAK, NEBO JE TO PRO VÁS “PROSTĚ JEN DALŠÍ ČÍSLO”?
Gudrun: Ahoj Ezechiel. Je to primeraná otázka v čase. Ako hovoríš, sme už dlho v kontakte a rýchlo ubehlo už aj 10 rokov od koncertu, ktorý ste nám k 25tim rokom v Chapeau Rouge pripravili. Pamätám si naň, ako by to bolo celkom nedávno. Nie sme veľká agentúrna kapela, nevnímame to nejako obzvlášť výnimočne. Ale samozrejme je to čas na istú rekapituláciu a aj na plány do budúcnosti. Keďže nie sme zakonzervovaný v čase, stále hľadíme k zajtrajšku... Na tento rok sme si naplánovali koncerty v Cz/Sk tak, aby sme sa stretli s našimi fanúšikmi naprieč bývalým Česko-Slovenskom.
SANCTUARY.CZ: TAK ČI TAK, DĚLAT KONTINUÁLNĚ PĚTATŘICET LET NA JEDNOM PROJEKTU, TO CHCE OBROVSKOU PORCI ODDANOSTI, SOUSTŘEDĚNOSTI, ODHODLÁNÍ, TRPĚLIVOSTI A PODOBNĚ. A TAKY NEUTUCHAJÍCÍ ENERGIE. I PO TOLIKA LETECH NA SCÉNĚ STÁLE VYMÝŠLÍTE NOVÉ PERFORMANCE, OBMĚŇUJETE SESTAVU, POŘÁD HRAJETE A SKLÁDÁTE NOVÉ TRACKY. ODKUD TU ENERGII BERETE? JÓGA, NĚJAKÁ SPECIÁLNÍ STRAVA, DROGY, TAK NĚCO… :)?
Gudrun: Áno, roztočili sme tie aktivity naozaj na široko a je to čo udržiavať, keďže všetko je to záležitosť len nás dvoch. Ostatní spolupracovníci sa podieľajú na chode oboch projektov v častiach, ktoré sú pre nich vyhradené. Vznikli sme ako experimentálna kapela a tým sa celý čas riadime. Nestojíme na mieste, ale ideme energeticky náročnejšou cestou nových výziev. V podstate je to aj pre nás taký životný prieskum, čo všetko môžu spraviť dvaja ľudia žijúci mimo kultúrne centrá. Nepoznám tu na scéne podobný prípad, ako sme my. Ľudia buď časom prestali fungovať, alebo ostali len projekty z veľkých miest s tímom spolupracovníkov. Preto je tvoja otázka na mieste. My sme umeniu oddaní, je to náš životný štýl, nie žiadne hobby, ktoré môžeš odložiť, či vyložiť z poličky kedy chceš. Čiže aj keď je to náročné, vždy nás to bavilo. Ľudia, ktorí s nami spolupracovali to ale majú postavené inak a tak samozrejme za tie obdobia ich prešlo projektmi viacero.
Čo sa zdrojov energie týka, tiež si kladiem niekedy tú otázku. Sú dni, keď si unavený a nič už nedáva zmysel, ale keďže sme obaja levy, my len tak ľahko neopúšťame svoje teritórium. Snažíme sa chod sveta vnímať (aj keď rýchlosť zmien už začína byť únavná) a energiu už viacej šetriť. Veľa vecí sme za tých 35 rokov spravili a je fakt, že sme si cca pred dvoma rokmi stanovili trochu šetrnejší režim, ale to len kôli tomu, aby sme si ďalšie roky na scéne užili. Začali sme si viacej vyberať kde hráme a s kým ešte chceme spolupracovať (aj keď to sme robili vždy), len teraz je to výraznejšie. Preferujeme skôr dlhodobejšie spolupráce, keď sa spolupracovníci stávajú priateľmi. To je koncept, ktorý si chceme držať. Samozrejme závisí to aj od druhej strany. Takže joga, kozmická strava, chlast, drogy a ezoterické pomätenosti to nejsou, jasný pane!
SANCTUARY.CZ: NECHYSTÁTE K VÝROČÍ NĚCO SPECIÁLNÍHO? BUDETE TO NĚJAK SLAVIT?
Gudrun: Keďže nie sme párty typy, tak nie. Pre nás je oslava to, že prídu na akciu fanúšikovia a spolu si to užijeme. Ale na koncerty v Prahe a Bratislave chystáme samozrejme niečo špeciálnejšie, čo sa pódiového vyznenia týka. Salvy šampusu to nebudú, ani ohňostroj.
Gudrun: Chápem. Veľa kapiel robí návraty a majú k tomu iste svoje dôvody. Ale my stále ideme svojou cestou a nikam sa nevraciame. Z tejto podoby sme definitívne odišli koncom 80tych rokov. Ale je zaujímavé, že do dnes sa dá objednať u Black Point kazeta s naším prvým programom – Schizofónia (live z 1988) a niektorých ľudí baví táto novovlnná éra Ľahkej Múzy najviac. Aj my sami dobre vieme, že keby sme ostali v tejto forme, pohrali by sme si v Československu oveľa viacej, ako s tým, čo robíme od albumu „Nevinnosť“.
Počas mojich študentských rokov v Bratislave som spolupracovala s najstaršou do dnes fungujúcou undergroundou kapelou CHVM z Trenčína. A práve nedávno ma oslovili s ideou, nahrať na ich nový album jednu skladbu ešte z roku 1985, ktorú som spievala na ich koncerte v klube Primaf. Trochu ma to prekvapilo, lebo vokálne som už úplne niekde inde, ale keďže CHVM sú niečo ako bratia, tak som do toho išla. Spravili sme teda túto skladbu a aj vokály do ďalších dvoch, tak nám išlo! Takže vlastne to „retro“ som už práve teraz absolvovala.
SANCTUARY.CZ: VIDA, OSMDESÁTKY – TY JSOU AKTUÁLNĚ DOST V KURZU. PARADOXNĚ NEJVÍC V GENERACI, KTERÁ TU DOBU SAMA NEMOHLA ZAŽÍT. VY JSTE ALE BYLI U TOHO. STÝSKÁ SE VÁM PO OSMDESÁTÝCH LETECH?
Gudrun: Áno, sledujeme to a je pochopiteľné, že práve generácia, ktorá ich nezažila, sa k nim obracia ako k inšpiračnému zdroju – viď kolegovia Das Funus. Čas totiž ukázal, že to bolo posledné, skutočne silné umelecky autonómne obdobie naprieč všetkými oblasťami od filmu, cez hudbu až po výtvarné počiny a módu. Sme radi, že sme ho mohli zažiť, aj keď v socializme a teda v značne oklieštenej forme. Na druhej strane možno aj vďaka tomu to malo pre nás vtedy veľkú silu.
My sme kapelu založili v 1984 už v postpunkovej, následne novovlnnej ére. Rovno sme prešli do undergroundu a zažili tak spojenie so scénou okolo The Plastic People. Pre umelcov nášho typu to nemohlo byť už lepšie. Prijali nás okamžite (na Slovensku v tom čase neexistovala pre nás platforma, kde by sme mohli fungovať, až po 1988 sa to rozbehlo pre nás aj tam). A potom prišla v 1989 Nežná revolúcia a eufórie, ktoré fungovali až do rozpadu štátu v 1993.
Čo sa týka hudby 80tych rokov, chodila som na koncerty svetových hviezd do Budapešti, lebo tam prostě hrať mohli. Čiže my sme fungovali v dvoch módoch súčasne – hrali sme aktuálnu hudbu 80tych rokov, ale súčasne sme objavili a stali sa aj súčasťou niečoho oveľa širšieho v ostrove undergroundu. Skutočne lepšie roky od 1981-1993 sme nezažili a samozrejme sa nám po nich cnie.
Gudrun: Rozumiem aj chápem takto položenú otázku, priam sa natíska. Celkovo u dlho fungujúcich kapiel sa časom príde na rázcestie, kedy sa začne variť z vody, vrhať do úplne iných štýlov alebo ísť svojou lineárnou cestou...čo sa tej polievky týka, to vždy posúdi najlepšie poslucháč, kapela nemá od seba prirodzene odstup....keď si vypočuješ už tu spomínané novovlnné začiatky z 80tych rokov (Schizofónia,1988) potom industriálny „Tieň Bolesti“ z 1992, elektronické „Chvenie Absolútna“ z 1995 až po orchestrálny „Byť Tvojím Zrkadlom“ z 2013, nemám dojem, že by sme boli čímkoľvek zviazaný. Kapiel, ktoré nasekajú 10 albumov v tom istom úzko vymedzenom žánri, je myslím viac než dosť a keď ich to tak baví, majú na to svoje právo.
Práve sme v štádiu prípravy ďalšieho albumu a ja už viem, ktorou líniou pôjde. Prezradiť môžem len to, že aj keď to bude samozrejme náš rukopis, ideme vo svojej vízii eklektickej hudby ďalej. Nakoniec už len to, že môžeme vybrať z rozsiahleho repertoáru skladby, ktoré zarezonujú na festivale Brutal Assault alebo HorrorCon, či Junktown, potom zase niečo iné pre gotické akcie až po klubové hranie s alternatívnymi kapelami, hovorí za všetko.
To akým spôsobom a čím sme v našej tvorbe prešli, nám dáva možnosti a môžeme hrať naozaj na rôznorodých akciách, ktoré vždy aj vizuálne dotvoríme. Mňa osobne napríklad dosť sklamú moji obľúbenci, keď vidím, ako vydávajú po tom, čo postavili základy rôznych scén, veľmi diskutabilné albumy, či hrajú slabé koncertné turné. Chápem ich, že sa tým živia a tlak je neúprosný, musia robiť čo sa dá a s kým sa dá. Tomuto sa chceme vyhnúť. Až pocítime, že nám došla para, prípadne už pre nás hudba prestane byť tým, čím stále ešte je, tak ukončíme činnosť, umelecké živorenie pre nás nie je cesta.
SANCTUARY.CZ: MÚZA URČITĚ PŘESAHUJE HRANICE KLASICKÉ KAPELY, PROPOJUJE HUDBU, VIZUÁL, MÓDU A TEXTY DO JEDNOHO SOUVISLÉHO CELKU. INSPIRUJÍ VAŠÍ UMĚLECKOU VIZI I SOUČASNÉ VĚCI (FILMY, VÝTVARNÉ UMĚNÍ, MÓDA, KNIHY, FILOSOFICKÉ PROUDY), NEBO ČERPÁTE STÁLE ZE STEJNÝCH (A TEDY EVIDENTNĚ NEVYTĚŽENÝCH) ZDROJŮ A SOUČASNOU KULTURU POVAŽUJETE ZA PRÁZDNOU?
Gudrun: Je to silná téma a nemáme tu na to priestor, pre detailnejšiu analýzu. Skúsim teda v skratke. Keď si pozrieme históriu cca posledných 200 rokov, vidíme evidentne obdobia silných spoločensko/umeleckých pnutí a potom obdobia prepadu, či stagnácie. Je to proste sínusoida. My sme vyšli z 80tych rokov s tým, že sme renesanční ľudia. Naše záujmy sú na široko v umení, histórii, filozofii, vede a spoločenskom vývoji a siahajú hlboko v čase. Aktuálne sa nachádzame v období umeleckej stagnácie a prvý krát sme konfrontovaní s masívnym nástupom technologického fašizmu. To mení zásadne charakter spoločenského bytia aj postavenia umenia, jeho očakávania, či reálne prínosy. Bolo by nespravodlivé vyčítať niekomu, že chce tiež niečo kreatívne robiť a narodil sa do obdobia „chladnúceho gulášu“...
Aj v dnešnej dobe vznikajú hodnotné počiny, umelci sa vyjadrujú jazykom súčasnosti a tým sú technológie. Preto nepatrím k hejterom súčasnej kultúry, chápem spoločenský vývoj, kam to smeruje a vôbec ma to neteší...práve naopak... Aj preto si ako posledná generácia chceme ešte užiť zvyšok umeleckej aj ľudskej slobody. Nezávidím ľuďom, ktorí to cítia ako my a majú 20 rokov. Nemenila by som s nimi. Zažili sme „totalitný“ režim, ale to bola len skúška na technologicko/spoločenskú totalitu, ktorá nás už privíja na svoju hruď...
SANCTUARY.CZ: NĚJAKÉ SOUČASNÉ PROJEKTY, NEBO KAPELY SCÉNY, KTERÉ BY VÁS BAVILY?
Gudrun: Tak zo súčasnej hudby (vzhľadom na už definovanú situáciu v predchádzajúcej otázke) skôr len zaujímavé projekty z world music, keďže aj my sme vlastne takáto kapela. To nám hovoria hlavne cudzinci, ktorí to tam počujú, čo sme radi, lebo implementovať naše korene do modernej hudby, to je jeden z našich pilierov tvorby. Na druhej strane si s chuťou pozrieme koncert Twenty One Pilots, ako to tam dvaja ľudia performačne dávajú a robia aj kvalitnú hudbu. Sledujeme tiež scénu XEXP live performances. Na druhej strane nás bavia aj starí bardi, ktorí to stále robia na vysokej úrovni, ako napríklad Einstürzende Neubauten, či The Young Gods.
SANCTUARY.CZ: JE ZAJÍMAVÉ, ŽE POSLEDNÍ DOBOU NEZŘÍDKA HRAJETE I S KAPELAMI MIMO PŘÍMO TEMNOU SCÉNU (JIŘÍKOVO VIDĚNÍ, NAPŘÍKLAD). ČÍM TO JE A V ČEM JE TO PRO VÁS JINÉ NEŽ KLASICKÉ “DARK” KONCERTY?
Gudrun: Ako som už uviedla, vďačíme za veľa práve českej undergroundovej scéne. Tá sa aktuálne delí na dve línie, „klasici“ dnes už ľudia a kapely okolo 70 a viac a potom „stredná“ generácia, kam patrí práve spomínané Jiříkovo Vidění, Terra Ignota, Eva Turnová a jej Eturnity atd...Tu na FB mám v priateľoch dosť ľudí, čo si nás pamätajú práve z úvodnej doby a prišli podnety od nich, aby sme sa občas zastavili aj na tejto scéne, že sme stále vítaní. Naposledy sme hrali pre toto publikum v Řevnicích u Prahy pri príležitosti 10. výročia obnovenia vydávania časopisu VOKNO ešte koncom 90tych rokov. Potom strih a pred troma rokmi sme zahrali prvý koncert zase na „undergroudovej“ scéne a veľmi sa nám to zapáčilo.
Čo sa týka nášho hrania, nemusíme sa vôbec nejako obmedzovať, lebo je to scéna, ktorá má síce už svoje konzervy, ale kapelu, ako sme my, časť publika proste zoberie so všetkým a s chuťou. Aj preto sme tento rok hrali s bývalou basgitaristkou The Plastic People of the Universe - Evou Turnovou aj jej novou kapelou Eturnity a v takýchto počinoch by sme chceli pokračovať ako v Čechách, tak aj na Slovensku. My sme totiž totálne undergroudová kapela v tom slova význame, ako ho definoval prvopočiatok vzniku tejto komunity. A chceme aj tam ukázať, že umelecká sloboda má rôzne tváre a chute a že sa dá robiť vo vysokej kvalite. Na týchto akciách stretneme ľudí, ktorých sme nevideli 20 a viac rokov a sú to stretnutia veľmi emotívne.
Teraz napríklad s naším bývalým ministrom kultúry Ladislavom „Ágnes“ Snopkom s ktorým sme sa naposledy videli v 1995 na ním organizovanej protestnej hudobnej akcii „Stop Mečiarizmu“. Potešilo ma, že sa mu veľmi páčilo naše aktuálne prevedenie a že sa bude tešiť aj na náš bratislavský koncert v novembri. Takéto niečo na mladšej dark scéne jednoducho zažiť nemôžeš, aj keď aj tá má svojich skalných, ale veľa ľudí v nej funguje len obmedzený čas.
Gudrun: Nebudeš veriť, ale vlastne toho máme stále menej. Teda takto, ideme s dobou, či chceme, alebo nie. V minulosti sme mali kopec analógových vecí, ale žiaľ tiež sú limitované životnosťou svojich katalyzátorov. My sme sa do efektovej časti zvukov naozaj v tých 90tych rokoch vrhli po hlave a je to v hudbe počuť. Dosť tragicky sme niesli, keď sa nám pokazili nosné časti nášho zvuku, lebo my proste chceme svoj zvuk, ktorý sme si pre seba vytvorili. Takže potom nastali krušné chvíle prechodu do digitálnych simulácií. Veľa vecí sme vrátili, boli zvukovo ploché, či neprepínali dostatočne rýchlo atď...
Celkovo sa prechodom od analógu do digitálu zvuk zhoršuje. Kvalitné digitály sú drahé a ešte málokto s nimi aj vie niečo okrem firemného nastavenia spraviť. Pódia sú plné LineSixov, Fraktálov, Heliconov atd...a linie sa z toho uškrípaný zvuk. Na druhej strane dá sa počuť aj vysoko kvalitný zvuk, je to na užívateľovi. V dobe mp3 a streamingu ľudia istých scén nemajú skoro žiadne požiadavky na kvalitu hudby. Často sami nemajú žiaden hudobný sluch (to už ani niektorí mladší muzikanti) a tak berú všetko, čo sa servíruje. Poznám starých bardov, ktorí mladé kapely nemôžu počúvať nie kôli hudobnej forme, ale kôli nekvalitnému, plochému a orezanému zvuku, kde chýbajú prirodzené harmonické pásma. Je to ako jesť jablko, alebo len lízať jeho instantnú esenciu.
Takže zhrniem to, dnes máme k dispozícii kvantum možností, ale siahame k svojim obľúbeným, ale na novom CD bude zase aj zvuk gitary rozvinutý ďalším smerom, (nemôžem prezrádzať, ale na koncerte v Prahe v jednej skladbe zrejme spozorujete). Čo sa spevu týka, ja idem skôr cestou vokálnych aranží. Obdobie vokálnych experimentov mám za sebou, aj keď boli veľmi fajn a sama si to rada vždy vypočujem.
SANCTUARY.CZ: VIDÍŠ, TO JE TŘEBA VĚC, KTERÁ MI UŽ TĚCH 15 LET VRTÁ HLAVOU – PROČ ZROVNA “677”? JAK KE SVÉMU JMÉNU PŘIŠEL? TEDY SAMOZŘEJMĚ POKUD TO NENÍ TAJEMSTVÍ OKULTNÍHO TYPU, O KTERÝCH SE PŘIROZENĚ NEMLUVÍ.
Gudrun: Tajomstvo to nie je a práve zase ľudí v undergrounde to ani tak veľmi neprekvapí. My sme samozrejme dlhodobo čítali českú samizdatovú literatúru a tak sme narazili na dielo Egona Bondyho, Magora, Ladislava Klímy atď...Veľmi nás tento typ literatúry oslovil. Hlavne potom prózy od Bondyho – Invalidní sourozenci, či poviedka Šaman. Napísal tiež v roku 1977 novelu 677, ktorá je zrkadlom doby okolo vzniku Charty 77 a celkového spoločenského prostredia. A tak si v roku 1984 gitarista požičial pseudonym 677, čo vlastne znamená aj 1984. To sú tie spoločenské paralely.
SANCTUARY.CZ: TO NÁS VEDE ZASE DÁL – ZA 35 LET V PROJEKTU JAKO LAHKÁ MÚZA SI URČITĚ MUZIKANT PROJDE VÝVOJEM JAK HUDEBNÍM, TAK OSOBNOSTNÍM. JAKÁ HUDBA, MYŠLENKOVÉ SMĚRY A PODOBNĚ MAJÍ PRO VÁS TAKHLE S ODSTUPEM A ZKUŠENOSTÍ NEJVĚTŠÍ/NEJTRVALEJŠÍ HODNOTU?
Gudrun: Je to tak. Ale neviem čím to je, ale to, čo bolo pre nás nosné v mladosti, ostáva tým do teraz. Samozrejme sme veľa vecí z načítaného potom zažili aj v realite a možno preto nás to až tak nezaskočilo. V hudbe smerujeme od zdanlivo jednoduchých minimalistických kompozícií až k modernej vážnej hudbe, aby sme sa aj po prekonaní tohto bodu pohli niekam ďalej....Nechcem, aby to vyznelo ako kázaní na Bílé Hoře, ale keď sa už pýtaš...Viera vo vlastnú silu, schopnosť čeliť nepriazňam osudu a ísť neprešlapanými chodníčkami...to z nás urobilo na hudobnej, aj životnej „scéne“ to, čím sme...vďaka tomu sme zažili veľa bolesti, ale aj poznanie, že čo skutočne dosiahneš sám, ti síce môže niekto ukradnúť, ale ty vieš, ako je to v skutočnosti.. a potom najtrvalejšiu hodnotu má hlboké priateľstvo...môže mať rôznorodé formy, ale nič hodnotnejšie nepoznám...
SANCTUARY.CZ: A MOŽNÁ JEDNA TROCHU OSOBNÍ – JE OBTÍŽNĚJŠÍ SETRVAT 35 LET S NĚKÝM JAKO SPOLUHRÁČ/SPOLUTVŮRCE, NEBO JAKO ŽIVOTNÍ PARTNER? NENÍ TO O TO NÁROČNĚJŠÍ, ŽE SI VLASTNĚ OD SEBE ANI “NEODPOČINETE”, PROTOŽE MÁTE I SPOLEČNÝ KONÍČEK?
Gudrun: Keby len hudobný! Taktiež vášeň pre hory, vesmír, film, filozófiu...rozdeľujú nás len praktické úlohy, ktoré sme si rozdelili. To sú fakt ostrovy, kam si nezasahujeme. My spolu radi trávime spoločný čas. Samozrejme máme výhodu, že radi trávime čas aj sami. Potrebujeme to a rozumieme týmto potrebám. Naučili sme žiť spolu, aj vedľa seba. Bez takéhoto partnerstva by sme nemohli ťahať kapelu toľké roky. Je to proste naše duševné dieťa.
SANCTUARY.CZ: NĚKDE JSEM ČETL, ŽE JSI TEĎ DĚLALA NĚCO OHLEDNĚ KNÍŽKY POEZIE!
Gudrun: Áno, celkom neplánovane som sa ocitla v úlohe zostavovateľky (editorky) zbierky poézie zaujímavej slovenskej autorky Ráchel Noa a dotiahla som to až do konca spolu s vydavateľstvom PARS ARTEM a tak je od jesene vonku knižný debut – Havran v kávomate. Kniha je okrem iného produkt česko – slovenskej spolupráce, lebo grafickú podobu jej dal významný český maliar a básnik Ladislav Maria Wagner. Keďže autorka zaujímavej poetiky nie je kvôli zdravotným obmedzeniam schopná prezentovať svoju poéziu na autorských čítaniach, v rámci mojich časovým možností ju v tomto ako editorka zastupujem.
Absolvovala som viac zaujímavých čítaní napríklad spolu s pražskou Evou Turnovou v Banskej Štiavnici, či teraz pred mesiacom v Prahe v Dark Velvet Café na Žižkove v rámci 39. časti umeleckého salónu Dark Poetry Párty. Inak príjemne ma tam zaskočilo gotické publikum, možno by ste mohli občas na akciu vyslať od vás aj milovníka dark literatúry. Je to ojedinelá edícia vďaka Sandrovi. Pred sebou mám ďalšie čítania na Slovensku na jeseň. Takže v budúcnosti sa môžeme stretnúť za mikrofónom, alebo za knihou.
SANCTUARY.CZ: TAK PRYČ ZASE K HUDEBNÍM VÝŠINÁM. KAM MÁTE NAMÍŘENO V TĚCH DALŠÍCH 35 LETECH? PŘECI JEN, “BYŤ TVOJÍM ZRKADLOM” VYŠLO UŽ PŘED 5 ROKY… MÁTE NĚJAKÉ AKTUÁLNÍ PLÁNY?
Gudrun: Nemyslím, že sfosílnieme na scéne, ale ešte chvíľu, kým cítime stále nejaký tvorivý potenciál sa posnažíme vydržať. Aktuálne pracujeme na ďalšom albume. Nemáme sa kam náhliť, svet je zahltený vecami aj umeleckými artefaktami.
SANCTUARY.CZ: L‘AHKÁ MÚZA BYLA PRVNÍ OPRAVDOVOU KAPELOU, KTERÁ VŮBEC KDY VYSTOUPILA NA PRAGUE GOTHIC TREFFEN. PAMATUJEŠ SI NA TEN KONCERT? ONO UŽ JE TO TAKY NĚJAKÝCH 11 LET…
Gudrun: Áno, bolo to v klube Skutečnosť, ktoré bolo v tom čase viac stavenisko, ako regulérny klub, ale akcia sa nám veľmi páčila. Ľudia sa skvele bavili a to sa potom bavíme aj my. Pamätám si, ako sme spolu aj s Tebou a Silvrom losovali tombolu. A sme radi, že ste nás opäť po rokoch pozvali do už krásne urasteného dvojdňového festivalu!
SANCTUARY.CZ: NO A NA CO SE MŮŽOU NÁVŠTĚVNÍCI PGT PO TAKOVÉ DOBĚ TĚŠIT LIVE?
Gudrun: Zahráme veci z najnovšieho albumu – Byť Tvojím Zrkadlom, ktorý odznie na pražskej gotickej scéne vlastne v premiére a samozrejme aj nejaké bonusy, ak si ich ľudia vyžiadajú. Prídeme v 4člennej zostave a to Gudrun&677&iNOVA a performerka – profesionálna tanečníčka Vivian. Mohli ste ju s nami vidieť v Crosse na HorrorCone 2018 z ktorého máme skvelé video na skladbu Stigma. Tak presne v tejto zostave dorazíme aj na PGT.
Gudrun: V prvom rade by som chcela poďakovať Tebe za naozaj veľmi inšpiratívne otázky. Viem, že to umožňuje to, že sa poznáme už roky a to tomu dáva ten správny esprit. Ďakujem tiež čitateľom, ktorých som nenudila svojimi odpoveďami a ktorí sa dočítali až sem. Budeme sa na Vás všetkých tešiť už 23. 8. 2019 v Prostoru Země. A celkom na záver snáď len toľko, že pre ľudí, ako sme my, je umenie spôsobom, ako prežiť, ale aj prekliatím, ak nám ho niekto upiera... Slabí z neho čerpajú, silní musia sami čeliť svojmu osudu...
Přidat komentář
Vzhledem ke zvýšenému množství spamu je diskuse moderována. Schválení vašeho komentáře může trvat až 48 hodin.